1. Nikdy nespievam, keď viem, že ma niekto počúva. Len si hmmkam melódiu
(teda, snažím sa hmmkať si melódiu )
2. Spievam si v sprche
( jaaaj, a to je takáá sranda prekrikovať vodu )
3. Spievam keď je hudba taaak hlasno, že nie je možné, aby ma bolo počuť
( alebo sa aspoň ja nepočujem )
4. Spievam si vonku, keď niekam idem, a vo vzdialenosti 10 metrov sa nikto nenachádza
( občas asi vyzerám dosť šialene )
5. Vždy keď spievam, spievam niečo, čo som si práve vymyslela
( žiadna sláva :D )
6. Väčšinou vymyslený text zabudnem už pri treťom verši
( skleróza v takom nízkom veku? )
7. Nedokážem spievať ani v prítomnosti najbližších ľudí
( a to ma občas dosť hnevá )
Hmm...asi to nie je nič zvláštne, že?
Pár textíkov som si predsa len zapísala. Nemajú žiadnu hlbšiu myšlienku, občas v nich možno niečo rytmicky nesedí. Ale jedno sa im nedá odoprieť - že som sa pri ich vymýšľaní zabavila :))
Spievam si v sprche
Mnoho ľudí nedokáže pochopiť môj vzťah k spievaniu. Na prvý pohľad nie je na speve nič zvláštne. Buď spievať viete, alebo neviete. Buď spievate, alebo nespievate. Tak čo môže byť zvláštne? Určite nie som jediná, a možno sa niektorí priznáte k podobnej "úchylke".